Charta prirodzených a kresťanských princípov európskeho skautingu
Obsah a ciele tejto listiny sú tieto:
pripomínať „veľké myšlienky“, ktoré tvoria základ skautingu od jeho vzniku („…skaut je veriaci a ja zavrhujem každú formu skautingu, ktorá nemá základy v náboženstve.“, napísal Baden Powell);
jasne vyjadriť prirodzené a kresťanské princípy, základ európskej civilizácie;
znovu dať jasne do pozornosti základné a trváce hodnoty skautskej výchovnej metódy, ktorej používanie je možné zladiť s povahou všetkých národov a vývoju generácií;
tak ustanoviť spoločný kódex pre všetkých, ktorí chcú založiť na konkrétnych základoch pravé bratstvo medzinárodného skautingu.
Skauting verí v nadprirodzené, osobné a jedinečné povolanie každého človeka a odmieta dôsledok každej filozofickej alebo sociálnej koncepcie, prinášajúcej istý jav „masovosti“ a „kolektivizácie“, ktorý obetuje človeka pre spoločnosť.
Skauting chce formovať človeka viery, dieťa Cirkvi.
Skauting rozlišuje časné od duchovného, bez ich vzájomného zamieňania a oddeľovania; rôzne organizácie, ktoré sú súčasťou skautingu, animujú laickí vychovávatelia, ktorým rodičia detí delegovali svoje právomoci. Vychovávatelia sa aktívne hlásia k právam a povinnostiam laikov v spoločnosti; ponechávajú duchovnej a svetskej autorite to, čím je jej každý člen povinný ako veriaci alebo občan.
Skauting chce vychovávať k zmyslu „kontemplácie“ a „posvätna“.
Skauting považuje život a hru v prírode za základný pilier svojej metódy; verí, že príroda by sa mala najprv kontemplovať, skôr riadiť, nie však meniť. Chce vychovávať mladých k pokore, trpezlivosti, duchu chudoby a zmyslu nezištnej služby uskutočňovanej jednoduchými, každým dosiahnuteľnými prostriedkami, rozvíjajúcimi kritického ducha, zručnosť, iniciatívnosť, cit pre harmóniu; vylučuje teda používanie nákladných techník nezodpovedajúcim psychologickým a pedagogickým požiadavkám veku.
Skauting sa v každom ohľade vyhýba rôznym formám materializmu a totalitarizmu, aj tým najviac skrytým, či už náležia minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti.
Skauting sa definuje ako metóda výchovy: preto sa svojou povahou a cieľmi odlišuje od tých „mládežníckych hnutí“, ktorých základným cieľom je slúžiť štátu alebo politickej, laickej a duchovnej ideológii. V protiklade s „mládežníckymi hnutiami“, sa skauting považuje, tak ako škola, za doplňujúci prvok rodiny, do ktorej dieťa integrálne patrí.
Skauting, ako ucelená výchovná metóda, chce vychovávať človeka v jeho plnosti a okrem osobnej formácie, pripisuje podstatnú dôležitosť aj formovaniu spoločenského človeka a budúceho občana. Učí láske k vlasti, zmyslu pre česť, vernosti, dodržaniu daného slova a láske k občianskej zodpovednosti v prirodzených komunitách.
Skauting, ako metóda aktívnej výchovy, sa snaží viesť dieťa a následne dospievajúceho k objektívnosti; podnecuje ho prekonávať samého seba, dá mu odhaliť objektívnosť Pravdy, v sociálnom rozmere úmernému svojim potrebám a silám. Vníma dospievajúceho takého, akým v skutočnosti je a nie podľa umelých alebo vykonštruovaných modelov.
Skauting chce formovať zodpovedných a charakterných ľudí; ukazuje mladým pravú skutočnosť, trvalé hodnoty, a týmto spôsobom formuje ich charakter.
Skauting učí slobode. Prostredníctvom systému družín, porovnateľných so spoločnosťou, združuje mladých v malých skupinách; v prostredí družín, ktoré vedie jeden z týchto mladých, každý má svoju špecifickú úlohu podľa vlastných schopností a záľub. Toto rozdelenie v družinách učí zmyslu pre zodpovednosť a k uplatňovaniu autority, ktorá je primeraná ich schopnostiam.
Skauting, ako metóda výchovy založená na poznatkoch o prirodzenom poriadku, ktoré sú trvalé a objektívne, usiluje sa formovať ľudí schopných dôsledne napĺňať zmysel vlastného života, bez ohľadu na zmeny psychologického a sociálneho kontextu, v ktorom sa nachádzajú. V dôsledku toho, má skauting v podstate takmer neobmedzené možnosti vnútorného obnovovania sa, súc verný svojim princípom a cieľu.
