V jeden predĺžený víkend sa chrbtová kosť (Chrbtica) našej organizácie rozhodla, že je najvyšší čas opustiť „online priestor“ a stretnúť sa konečne tvárou v tvár (face-to-face). Myšlienka to bola šľachetná, dôstojná, dobrá (a veríme, že i spásonosná – teda taká, ktorej realizácia nás privedie bližšie k Bohu). Keďže generálny komisár má po svojom boku ľudí akčných a schopných, pustili sa zo všetkých síl do organizovania akcie s krycím názvom „Chrbtica naživo“ (alternatívne aj „Chrbtica nažive!“). Celá akcia bola do posledných chvíľ zahalená rúškom komisárovho tajomstva, pretože len zopár ľudí vedelo, čo sa vlastne chystá…
Stretnutie začalo cestou do okresného mesta, ktorého ŠPZ-ka obsahuje dve, na vlas rovnaké písmenká, konkrétne P a P. Do tohto mestečka sa účastníci dopravili rôznymi dopravnými prostriedkami. Či už vlakmi rôznej kategórie, prostriedkami so štyrmi kolesami alebo dokonca lietajúcimi strojmi. Tí z ďaleka v tomto meste strávili aj prvú noc našej cesty, no niektorí sa pridali až ráno.
To ráno s veľkým „R“ sme začali slávením svätej liturgie v chráme miestnej gréckokatolíckej farnosti. Po nej, posilnený výdatnými raňajkami, poctivom rozdelení zásob určených na cestu a vyzbrojení dobrou náladou i chuťou objavovať nové, sme vyrazili zdolávať nielen vrcholy hôr, ale aj vrcholy svojich vlastných síl.
Prvou zástavkou na našej púti bola malá lúka kdesi na polceste k chate s názvom Plesnivec. Tam sme si spravili prvý štvorec a oboznámili sa s približným programom celého predĺženého víkendu. Bol nám predstavený aj zahraničný hosť – Zuzka, ktorá napriek tomu, že je rodená Slovenka, žije vo Švajčiarsku a je tam aj národnou komisárkou pre strážkyne (rozhovor s ňou nájdeš v našom skautskom časopise a na našom webe).
Zastávkou s poradovým číslom „2“ už bola spomínaná chata Plesnivec. V jej blízkosti sme si, aby to zas nebolo také jednoduché, za občasného šumu poludňajšieho dažďa, uvarili obed a vrhli sa do vopred pripravených spoločných aktivít. Keďže Chrbtica má stále čo prejednávať, po úvodnej teambuildingovej časti sme si posadali do rokovacej miestnosti a rozobrali si plány na najbližšie mesiace, vypočuli si prednášku i zmerali sily v skautskom kvíze. Mali sme tu tiež priestor prehodiť pár slov medzi sebou navzájom, či absolvovať duchovný rozhovor (Mali sme medzi sebou až troch duchovných asistentov!!!). Po výdatnej večeri sme sa pustili do príprav táboráku, ktorý vyšiel skvelo. Miestami sa bolo problém, ako to na dobrom táboráku často býva, prestať smiať a popadnúť dych, inokedy sme tuho rozmýšľali, čo znamenajú náznaky a nápovede v jednotlivých scénkach. V dobrej nálade sme, po odovzdaní dňa do Božích rúk, zaľahli do postelí na chate v očakávaní ďalšieho ranného dobrodružstva.
Ďalší deň sme, po rannej modlitbe a raňajkách, pokračovali v zdolávaní nového cieľa a v istých úsekoch, aj svojich vlastných limitov. Stúpanie sa nám spočiatku zdalo „pohodové“. Míňali sme ostrovčeky snehu, miestami ale aj zablátené úseky. Vo vyšších polohách sa nám ale zablatené chodníky stratili z dohľadu a nahradili ich úseky buď len zasnežené alebo aj zľadovatené. Keďže vĺča by malo mať oči a uši vždy otvorené, Chrbtica by nemala mať výnimku z tohto pravidla, a tak sme sa snažili všímať si aj okolie. Onedlho sme narazili na stopy predchádzajúcich turistov, ktorí pár hodím pred nami absolvovali tú istú trasu. Jedným mocne stavaným a statným účastníkom tohto úseku bol aj „turista“, ktorý zvyčajne chodí oblečený v hnedom, prípadne tmavohnedom oblečení. Na nohách nosí čierne kožené topánky. Ak by sa aj náhodou pošmykol zachytia ho jeho mocne stavané hnáty, ktorými už prebral nejednu čučoriedku alebo aj niečo iné. Áno, myslíte si správne, bol to náš najmocnejší „turista“, ktorý sa neštíti pustiť sa do kohokoľvek, kto je nablízku. Je to náš známy Ursus arctos. O jeho prítomnosti nasvedčovali stopy v snehu, ako aj isté, čerstvé súčasti obsahu jeho žalúdka i jeho vylúčené zvyšky večere či raňajok. Dovtedy príjemná cestička sa zmenila na cestu omnoho dobrodružnejšiu. Začali sme si spievať, hlasnejšie sa rozprávať i pískať, aby sme „turistu v hnedom“ na nás upozornili. Našťastie Madona všetkých skautov, sv. Juraj ako aj sv. František pri nás stáli a nestali sme sa potravovým článkom „hnedého turistu“ a vcelku sme mohli pokračovať ďalej.
Pred nami sa otvárali výhľady na zasneženú vysokohorskú krajinu. Najbližšou zastávkou malo byť Veľké Biele Pleso. Stopy „hnedého turistu“ sa už našťastie pobrali iným než našim smerom. Cestou sa nám však zmenilo aj počasie. Začalo sa nám zaťahovať, rozfúkal sa vietor, objavila sa hmla a stratil sa turistický chodník i značka. Mali sme však šťastie, že pred nami okrem „hnedého turistu“ išiel aj turista dvojnohý, ktorý cestu vyšliapal. V istom úseku sme stáli pred poriadne veľkým previsom s kvalitným prevýšením v snehovom podlaží. S batohom na chrbte to nebolo ľahké, ale s Božou pomocou sme to všetci zvládli. Pri Veľkom Bielom Plese sme mali naplánované varenie obeda a veľkú hru. Vzhľadom na poveternostné vplyvy sme sa rozhodli začať s varením čo najskôr. Počasie bolo totiž veľmi nepríjemné, fučalo, viditeľnosť veľmi slabá (Biele pleso sme videli iba ako biely fľak na ešte belšom pozadí). Horáky horeli, voda sa zohrievala, resp. u niekoho ani nezohrievala a my sme sa snažili zo všetkých síl niečo uvariť. Naše prsty a miestami aj my sme krehli čím ďalej tým viac, no to už k výpravám patrí. Po obede, hru sme si vzhľadom na naše skrehnuté hnáty nechali v zásobe na inú príležitosť, nastal čas pustiť sa do ďalšieho úseku našej cesty. Bolo pred nami ešte asi 45 minút púte neznámym terénom v hmle a vetre na Chatu pri Zelenom plese. V prvom úseku tejto cesty sme míňali výtok Veľkého Bieleho Plesa, ktoré bolo sčasti zamrznuté. Pár metrov sme museli doslova prechádzať plesom (voda tiekla niekoľko centimetrov nad lávkou). Vo vode po členky, sa niektorým z nás podarilo aj tak trošku viacej namočiť, keďže priestor na manévrovanie bol veľmi obmedzený. Veľmi zaujímavé bolo, že po zhruba prvom kilometri sme prešli na záveternú stranu hôr. V tom istom okamihu sme mohli pozorovať obrovskú zmenu počasia. „Ovalilo“ nás tam príjemné teplo, ktoré sálalo zo slniečka, čo sa nám zrazu objavilo nad hlavami i z veľkých kameňov, z ktorých už stihla zmiznúť zásoba snehu. Pomaly nám tam začali rozmŕzať skrehnuté prsty a znova sa nám vracala obvyklá veselá nálada. Opojení šťastím (lebo Pán sa stará o svojich maličkých) sme sa v poriadku dostali na Chatu pri Zelenom plese.
Po ubytovaní a malom oddychu na načerpanie nových síl, pokračoval náš program ďalšou pracovnou časťou s prednáškou a diskusiami. Čas na večeru nás preto zastihol už znova hladných. Po nej sme sa s elánom pustili do nácviku liturgického spevu. Čakala nás totiž vrcholná časť nedele – svätá omša. Slávili sme ju v podzemnej časti chaty (nakoľko vonku na to nebolo vhodné počasie). Po nej nasledovala ešte adorácia, pri ktorej zazneli viaceré svedectvá našich životov. Večer sme ukončili vzájomným zdieľaním a srdečnými rozhovormi.
Ráno nás zastihlo (ako vždy) pripravených na posledný úsek našej spoločnej cesty… Po raňajkách a rannej modlitbe čakalo naše už trocha boľavé nohy nepretržité klesanie zamrznutou (v noci bolo -5 stupňov) krajinou. Sneh a ľad (miestami v dosť nebezpečnej kombinácii s prudkým klesaním a blízkymi zrázmi) nám cestu veľmi neuľahčili. O to radostnejšie bolo zostúpiť späť do miest bez snehovej pokrývky.
Na úpätí hôr, po spoločnej modlitbe a rozlúčke, sme sa už rozutekali všetkými smermi, domov alebo miesta štúdia, či práce. Niektorí prežili aj túto cestu v akčnom duchu vďaka preplneným vlakom a zápcham na ceste. Nakoniec sme, chvála Bohu, všetci šťastlivo a v zdraví dorazili do cieľa.
Dnes, keď už aj nohy prestali bolieť, nám ale ostali krásne spomienky na spoločne prežitý čas, spoločné rozhovory a strasti i radosti spojené s namáhavým putovaním. Verím ale, že tento požehnaný čas, čas povzbudenia a nabrania nových síl, dlho ostane v našich srdciach a prinesie našej organizácii veľa ovocia a požehnania.
„Aké je dobré a milé,
keď bratia žijú pospolu.
Je to sťa vzácny olej na hlave,
čo steká na bradu, na Áronovu bradu,
čo steká na okraj jeho rúcha.
Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské.
Tam Pán udeľuje požehnanie
a život naveky.“
Ž 133
Peter Dérer, o.Kamil Ganoczy