Každý človek má svoj príbeh a svoju životnú cestu. Nech je „len“ obyčajný, alebo pracuje na významnom mieste. Tentokrát sme oslovili obyčajného človeka, jezuitu, práve na významnom mieste. Lebo ten, kto mal tú možnosť spoznať vladyku Cyrila Vasiľa osobne, ten presne vie, že je to ten najobyčajnejší človek, ktorý výnimočne zastáva svoje miesto práve tam, kde práve je. Či už to bolo v Ríme, kde pôsobil aj ako profesor Pápežskej univerzity Gregoriana, ale aj ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Od 24. júna 2021 pôsobí na základe menovania pápeža Františka v Košiciach ako eparchiálny biskup Košickej eparchie. Svätý otec mu ponechal aj osobný titul arcibiskupa. Avšak vladyka Cyril je skaut a to nezmenia žiadne cirkevné tituly. Vlastne skauting ho držal v kontakte s realitou každodenného života obyčajných ľudí. Ale o tom viac prezradil v rozhovore…
– Na Slovensku ste mali možnosť byť v mladosti v nejakej organizácii? Boli to ešte časy komunizmu, vtedy boli iskričky a pionieri…
Samozrejme, že ako všetky deti „pod červenou hviezdou zrodené“ som bol pionierom i zväzákom v rámci školy. Nebola to vec možnosti voľby, ale štatistiky. Musím ale spokojne povedať, že v prípade škôl, ktoré som navštevoval, išlo o tak formálnu záležitosť, že s tým nebolo spojené v skutočnosti nič. Aj pionierska organizácia na ZDŠ, aj zväzácka na gymnáziu, boli priam ukážkovo totálne nečinné a jediná ich aktivita spočívala vo formálnom odovzdaní pionierskej, či zväzáckej legitimácie.
– Lákala Vás v tom čase turistika, príroda? Ako ste vtedy trávili čas? Ako ho vtedy zvykli mladí tráviť?
Vyrástol som na dedine, všetky detské hry a dobrodružstvá teda prebiehali väčšinou v prírode. Keď má desať až pätnásťročný chlapec psa, nožík, bicykel, baterku, futbalovú loptu, ba dokonca v mojom prípade aj vzduchovku, tak mu k detskému šťastiu prakticky nič nechýba. Zvlášť sa mi v pamäti vynára jedno leto, keď prakticky všetky deti z dediny sme si vytvorili na brehoch riečky Olšavy akúsi detskú republiku, so skupinkami, hliadkami, „bunkrami“ (v skautskej terminológii by išlo o družinové kúty), vymýšľali sme si súťaže, pokúšali sme sa sami si variť. Všetko sa skončilo keď nahnevané mamičky zistili, že im z domu miznú potraviny a hrnce, a tak túto našu samozvanú kolóniu zrušili. Keď si na to spomínam, tak vlastne by som povedal, že išlo o spontánny skautský tábor, intuitívne a kreatívne bez návodu vytvorený samými deťmi.
– Po vysokej škole a kňazskej vysviacke ste emigrovali do Talianska. Išli ste tam ďalej študovať. Čo bolo pre Vás to najťažšie v cudzej krajine?
Psychologicky boli najťažšie prirodzene prvé dva roky, keďže na Slovensku ešte trval komunistický režim a nemohol som prísť domov ani na návštevu…A hlavne nič zdanlivo ani nenaznačovalo tomu, že by sa táto situácia mohla v dohľadnej dobe zmeniť. Táto neistota ohľadom budúcnosti, a aj ďalšieho možného účinkovania, teda nebola veľmi príjemná. Na druhej strane som bol plne ponorený do štúdií a spoznávania nového rímskeho sveta, takže mi neostávalo veľa času na akési prázdne trúchlenie.
– Mám veľmi rada Taliansko a chodievam do okolia Ríma k priateľom. Oproti nám je tam však červená zem, domy z červených tehál, väčšia rovina, iné stromy, ako u nás… kam ste upierali zrak ako Slovák zvyknutý predsa len na zelenú vegetáciu okolo seba?
Je to pravda… Žil som vo veľkomeste a ako milovník kultúry a umenia som s veľkou chuťou navštevoval talianske historické mestá, jedinečné svojou architektúrou a dýchajúce históriou. Vtedy som si uvedomil, že krajinky a scenérie napríklad talianskych renesančných umelcov nie sú výplodom ich fantázie, ale že je to napríklad okolie Sieny, či Florencie v Toskánsku, že Vezuv naozaj dymí a že Ligúrsky záliv pri Neapole je naozaj prekrásny, že amalfitánske pobrežie s mestečkami prilepenými na skalách nad morom naozaj existuje atď. Talianske lesy, zvlášť v oblasti stredného Talianskal sú naozaj trochu iné ako naše – ale každý kút zeme má predsa svoju krásu.
– Skautov ste spoznali až v Taliansku? „Vyťahovali“ Vás tam do prírody?
Vďaka skautingu mám „prechodené“ najmä pohoria strednej časti Apeninského polostrova medzi Toskánskom a Abruzzami. Najmä putovné tábory s rovermi a strážkyňami, ale aj fixné letné tábory v rámci „zelenej“ kategórie vodkýň a skautov mi dovolili spoznať mnohé prekrásne miesta, kam bežný turistický návštevník Talianska nezavíta. Ide o zážitky a skúsenosti za ktoré som skautingu nesmierne vďačný a ktoré mi umožnili spoznať Taliansko z perspektívy, ktorá je pre bežného krátkodobého návštevníka zo zahraničia nedosiahnuteľná.
– Čo to pre Vás znamenalo zapadnúť do tejto špecifickej skupiny, spolupracovať s nimi?
Skauting mi otvoril možnosť práce s mládežou. Ako kňaz pracujúci v akademickej oblasti, a potom v rámci vatikánskej administratívy, som prirodzene potreboval aj tento pastoračný rozmer.
Náš skautský oddiel sa nachádzal na relatívne chudobnej rímskej periférii – pre mňa to teda bol hlboký ponor aj do sociálnych špecifík tohto predmestia so všetkým čo s tým súvisí. Najmä, keď som už ako biskup pracoval vo Vatikáne, bolo pre mňa dôležité, že pre skautov a ich rodičov som bol naďalej ich páter Cyril (padre Cirillo), ktorého síce občas videli na vatikánskom námestí koncelebrovať s pápežom, ale o ktorom vedeli, že najbližší víkend strávi s nimi v horách a v utorok a vo štvrtok večer príde do klubovne na polhodinovú katechézu.
– Čo Vám dal skauting v tom čase, čo Vám dával počas celých rokov?
Skauting mi pomáhal ostať v kontakte s reálnym svetom bežných kresťanských rodín a s ich problémami. Uchránil ma pred tým, aby som sa uzavrel do akademického sveta knižníc, konferencií a odborných prednášok, alebo aby som ako biskup pracujúci vo Vatikáne riešil celosvetové cirkevné otázky bez skúsenosti so životom, ktorý žije väčšina kresťanov.
– Kam všade Vás zaviedol? Bolo niečo, čo Vás prekvapilo a inšpirovalo?
Okrem Talianska ma práca v skautingu, najmä v období keď som bol duchovným asistentom Federálneho európskeho úradu, priviedla aj do iných krajín Európy, najmä do Francúzska, ale aj Poľska, či Nemecka. Osobitnou skúsenosťou boli veľké medzinárodné tábory tzv. Eurojam v južnom Poľsku a vo francúzskej Normandii, či putovné medzinárodné tábory tretej vekovej kategórie tzv. Euromoot, pričom prvý z nich prebiehal čiastočne aj na Slovensku.
– Dnes naň asi nie je až toľko času, predsa len ako kňaz a biskup súčasne máte tých povinností podstatne viac...
V porovnaní s mojim životom v Taliansku, kde ako univerzitný profesor som mal voľné víkendy a letné prázdniny, či ako s biskupom pracujúcim vo vatikánskej administratíve, ktorý pracoval cez týždeň, ale bol voľný počas víkendov, som dnes navonok najviac vyťažený práve počas sobôt a nedieľ, a to rôznymi pastoračnými návštevami farností. Preto som rád, keď sa mi aspoň občas podarí prísť medzi skautov na nejakom tábore, alebo vychádzke. Beriem to ako realitu, s ktorou sa musím vyrovnať, ale práve preto si tieto, dnes stále zriedkavejšie situácie, veľmi cením.
– Prečo by ste odporúčal skauting aj súčasným mladým? Čo im môže dať? Čo môže dať skauting mladému človeku súčasnosti?
Skauting je celistvou, komplexnou formáciou mladého človeka. Vedie ho k duchovným, kresťanským i občianskym hodnotám a cnostiam, k praktickým zručnostiam a to formou veľmi príťažlivou, hravou. Postupný rast v kompetenciách a v príprave na službu je vlastne obrovskou spoločenskou investíciou pre život celej spoločnosti. Myšlienka skautského bratstva pomáha prekonávať prípadné sociálne, či etnické rozdiely. Skúsenosť tímovej práce je investíciou a prípravou k budúcemu profesionálnemu životu. Schopnosť prevziať zodpovednosť za zverené úlohy a úspešne ich dotiahnuť do konca – to je niečo, čo sa stáva stále menej samozrejmým v dnešnom svete a čím sa skutočný skaut môže odlíšiť od húfu ufňukaných, rozmaznaných, neschopných a nezodpovedných jedincov, ktorí si všetko nárokujú a málo sami vybudujú a ktorí sú niekedy považovaní za typických reprezentantov mladej generácie tretieho tisícročia.
– Odporúčate ho aj kňazom? ako sa môžu do neho zapojiť? (seminaristi, kňazi po vysviacke, v pastorácii… )
Skauting môže byť obdivuhodným pastoračným prostredím a prostriedkom a preto by som ho odporúčal prakticky všetkým kňazom. Každý kňaz totiž dostal úlohu pracovať s mládežou – a skauting je overená, vynikajúco fungujúca forma. Netvrdím pritom, že je to jediná forma, ale osobne nepoznám nejakú lepšiu. Pritom je to ale aj forma laického apoštolátu, kde neleží všetka zodpovednosť na pleciach kňaza, ale práve naopak. Sú to totiž práve laici, ktorí v rámci skautingu, silou svojho krstného kňazstva sa stávajú formátormi vo viere pre svojich rovesníkov, či pre mladších, ktorých im ich rodičia zverili. Kňaz v skautingu plní úlohu duchovného asistenta, spolupracuje najmä so skautskými vedúcimi, pomáha im v ich formácii. Je teda akýmsi formátorom formátorov a pripravuje tak multiplikátorov v diele apoštolátu.
– A čo tí, ktorí vedú, vychovávajú a pracujú s mládežou? čo môže skauting dať im?
Dáva im radosť, pocit užitočnosti, vedomie, že sú nástrojom a Božími spolupracovníkmi pri formovaní tohto najcennejšieho materiálu – duší mladých ľudí. Je vari na svete niečo veľkolepejšie a krajšie?
– Skauting na Slovensku oslavuje. Najskôr sa ale spýtam inak – je dôležité, aby človek oslavoval? Aby oslavovala organizácia? Čo nám rôzne míľniky v živote môžu pripomínať?
Oslavy nám pripomínajú plynutie času a sú teda spojené s vďačnosťou za všetko, čo sme v uplynulom období dostali, ale aj príležitosťou ku kritickému skúmaniu, či sme čas využili dobre a či sme naozaj urobili všetko ako sa najlepšie dalo.
– FSE oslavuje na Slovensku 20 rokov. To môžem skonštatovať, že už je dospelý vek. Čo mu popriať, čo možno povedať ako povzbudenie do ďalších rokov?
Neustávajme v trpezlivej drobnej práci na formovaní budúcich vedúcich, pokúsme sa nadchnúť pre túto službu ďalších mladých ľudí a nestrácajme odvahu pri zdanlivých neúspechoch, keď sa zdá, ako by sme neustále museli začínať odznova. Pamätajme hlavne, že nejde len o naše dielo, ale o niečo čo musí byť sprevádzané aj Božím požehnaním. Len v spolupráci s neustále vyprosovanou Božou milosťou môže naša práca priniesť očakávanú úrodu.
– Najbližšie čaká skautov už tradične na Slovensku roznášanie Betlehemského svetla. Ako kňaz ste určite boli aj pri tom, ako prišlo Svetlo k človeku. (Nemyslím teraz len čisto fyzicky, ale aj obrazne…) Je nejaký silný moment, na ktorý si v tejto súvislosti spomínate?
Pri jednej expedícii do jaskyne v strednom Taliansku s rímskym oddielom z Ostie sme s rovermi prešli hlboko do vnútra komplexného jaskynného systému s mnohými rozvetveniami, jazierkami, šmykľavými útesmi. V jednej chvíli vedúci Paolo povedal chlapcom: „A teraz zhasnite baterky a čelovky“. Obklopila nás skutočná absolútna tma, absolútne ticho. A po chvíli im povedal: „No a teraz pokračujte v pochode, alebo sa pokúste nájsť cestu domov.“ Na to chlapci začali protestovať: „Čo si blázon?! Veď sa pozabíjame, ako by sme sa mali orientovať v tomto komplexe a pri všetkých týchto nástrahách?“
A vtedy in Paolo povedal: „No vidíte. Bez svetla riskujete životy, keby ste chceli vyjsť z labyrintu tejto jaskyne. A ako chcete kráčať životom bez Krista, ktorý je našim Svetlom?! Život, ktorý nás čaká, je ešte väčším labyrintom s ešte väčšími a zradnejšími nástrahami ako sú blatisté útesy a úzke tunely tejto podzemnej jaskyne. Preto potrebujeme Kristovo svetlo.“
Priznám sa, že som asi nikdy nepovedal týmto chlapcom lepšiu kázeň, ako to urobil vedúci Paolo. Tak aj o tomto je skauting a roznášanie Betlehemského svetla.
Prajem teda všetkým, aby sme si zachovali v duši Kristovo svetlo, ktoré pomáha orientovať sa na životnej púti každému človeku, ktorý ho prijme. Ak sme toto svetielko našim hriechom niekedy zhasli, či udusili, zažnime ho znovu a znovu – veď svetlo z Betlehema – akokoľvek je krehké – žiari už dvetisíc rokov a bude osvecovať ľudstvo až do konca vekov.
ač