Lucia Labáková (19) je strážkyňa z obce Zohor, ktorá momentálne študuje na vysokej škole v zahraničí, kde sa jej podarilo dostať k nášmu FSE skautingu a aktívne sa zapojiť do skautskej služby ako aj miestnej skautskej komunity.
Aká bola tvoja cesta ku skautingu?
Keď som mala 12 rokov, ma moja maminka priviedla na družinovku v Ivanke pri Dunaji. Spočiatku som si nebola istá, či ma skauting bude baviť. Nevedela som úplne, čo to obnáša. Najbližších pár mesiacov som potom chodila na skautské akcie, ale stále som si nebola úplne istá. Zlom nastal až vtedy, keď som išla na prvý letný tábor Hankovciach, to bol rok 2016. Až tam som sa uistila v tom, že chcem v skautingu naozaj pokračovať.
Kde momentálne pôsobíš a čomu sa venuješ?
Momentálne pôsobím v Holandsku, v Haagu, študujem tu medzinárodné vzťahy. Popritom sa venujem skautingu v miestnom zbore tu v Haagu. V Holandsku máme spolu dva zbory, jeden je chlapčenský, druhý dievčenský. Náš dievčenský je zbor Haag 2 Sv. Kataríny Sienskej.
Ako si sa dostala v Holandsku ku skautingu a aké boli tvoje začiatky?
Vypýtala som si kontakt na ich generálnu komisárku, ktorej som následne napísala krátky mail, že mám už skúsenosti so skautingom FSE na Slovensku a že by som chcela v tom ďalej pokračovať aj počas môjho štúdia v Holandsku. Generálna komisárka mi poslala kontakt na ich vedúcu oddielu vodkýň, tu v Haagu. Začiatky tu boli celkom náročné, hlavne kvôli jazyku, keďže celý zbor pozostáva z detí z francúzsky hovoriacich rodín. A tým pádom aj všetky ich skautské aktivity sú práve vo francúzštine. Francúzštinu som mala v škole, takže mala som nejaké základy, ale nerozumela som úplne vždy hovorenej komunikácií. Trvalo mi napríklad dvakrát tak dlho, kým som vymyslela nejakú hru, ako keď som ju vymýšľala na Slovensku. V tomto to bolo trošku ťažšie, ale postupom času vnímam, že sa mi práve vďaka skautingu francúzština veľmi zlepšila, a to hlavne po školiacom tábore a po letnom tábore, kde som ju využívala naozaj intenzívne.
Aké boli tvoje skautské skúsenosti pred odchodom do Holandska?
Zo Slovenska som odchádzala už ako strážkyňa, ktorou som bola už druhý rok. Prvý rok som bola strážkyňa bez oficiálnej služby. Bolo to však cez koronu, a vtedy sa zakladal nový oddiel vodkýň v Trnave, tak som sa často pripájala na online družinovky Trnavského oddielu a tak som im pomáhala. Druhý rok som bola už pomocná vedúca vodkýň v Ivanke pri Dunaji.
V Holandsku si druhý rok, v akých jednotkách si tu zatiaľ slúžila?
Prvý rok som bola pomocná vedúca v vodkýň. Tento rok som pomocná vedúca u vĺčat, ale u dievčat, keďže v Holandsku idú podľa francúzskej metodológie, takže majú vĺčatá (nie lienky) aj u dievčat, aj u chlapcov. V princípe to vyzerá tak, že metodológiu majú chlapci a dievčatá rovnakú, keďže idú podľa Knihy džunglí, ale v praxi mávame oddelené všetky akcie. Keď máme napríklad nejaký výlet, tak ideme v ten istý víkend ako chlapci, aby sme to uľahčili rodičom, ale ideme vždy na iné miesto a sme tam len my vedúce a naše malé vlčice.
Počuli sme, že si mala leto nabité skautskými akciami, môžeš nám priblížiť čo všetko si zažila?
Na začiatku júla som bola na prvom stupni školiaceho tábora pre zelenú kategóriu. Konal sa v Belgicku, v meste Libramont, a trval jeden týždeň. Tri dni po školiacom tábore som išla na letný tábor nášho oddielu vodkýň. Keďže sme minulý rok mali iba jeden oddiel vodkýň v celom Holandsku a pozostával len z dvoch družín, tak sme si spravili letný tábor aj spolu s jedným belgickým oddielom. Takže aj samotný tábor sa potom konal v Belgicku a trval 12 dní. A dva dni po tábore som sa vydala na Svetové dni mládeže do Lisabonu, ktoré trvali dva týždne. Školiaci tábor bol pre mňa veľmi užitočný, a to aj napriek tomu, že som už mala skúsenosti u vodkýň, keďže som aj sama bola vodkyňa a už druhý rok som bola pomocná vedúca. Napriek tomu som sa naučila napríklad nové techniky expresie a dostala som nové nápady na hry. Celkom dôležité bolo tiež, že sme sa naučili, ako máme naplánovať skautský rok. Ale predovšetkým som lepšie porozumela skautskej metodológii. Myslím si, že toto je naozaj veľmi dôležité pre všetkých vedúcich a pomocných vedúcich, aby vedeli čo najlepšie formovať mladých ľudí, ktorí sú im zverení.
Koľko členov má FSE v Holandsku a v akých jednotkách?
Majú spolu dva francúzsky hovoriace zbory. Pôsobia v tom istom meste – v Haagu. V chlapčenskom zbore Haag 1 máme vĺčatá a skautov a potom v dievčenskom zbore Haag 2 máme vĺčatá (dievčatá) a vodkyne. Od tohto roka máme v Haagu aj roverov a strážkyne, ale vo francúzskej metodológii fungujú mimo zborov, takže oficiálne nie sme ako ohnisko súčasťou zboru. Ale tým, že máme len jeden dievčenský zbor, tak v praxi všetky aktivity ohniska sa budú viazať na tú istú farnosť, na ktorú sa viaže aj zbor. Celkovo, máme dievčat viac ako chlapcov, čo je na Slovensku asi naopak. U vĺčat (chlapcov) majú myslím takých pätnásť chlapcov. U dievčat máme tiež pätnásť vĺčat a u skautov majú myslím dve družiny, takže ich môže byť okolo 12 chlapcov a vodkýň je takmer až 20. U vĺčat dievčat sme jedna vedúca a tri pomocné, u vodkýň je jedna hlavná vedúca a jedna alebo dve pomocné. U vĺčat chlapcov majú veľmi veľa vedúcich, tam majú hlavného vedúceho a štyroch pomocných, takže sú piati. A u skautov sú myslím traja, jeden hlavný a dvaja pomocní. Takže vedúcich máme celkom dosť. A v ohnisku a v klane sú skoro všetci títo vedúci a plus ešte nejakí, ktorí ešte len začínajú so skautingom alebo prípadne si dali ročnú pauzu, keďže mali veľa služby minulý rok. Celá holandská FSE má asi možno osemdesiat až deväťdesiat ľudí, ktorí sú francúzsky hovoriaci. Niektoré rodiny žijú v Holandsku dlhodobo, ale väčšina našich členov tam príde naozaj na pár rokov pracovať a potom sa buď vrátia naspäť do Francúzska, alebo idú niekam inam. Ale mali sme aj také vodkyne, ktoré mali napríklad mamu z Holandska a otca z Francúzska, čiže hovorili oboma jazykmi.
V čom by sme by sme sa mohli inšpirovať Holandskom a čo skautské si preniesť na Slovensko?
Odporučila by som asi tri hlavné veci. Tou prvou je, že by sa mi veľmi páči, ako sa v Holandsku vo veľkom zapájajú rodičia do skautingu. Ak mám povedať konkrétny príklad, tak napríklad u vodkýň v Holandsku sú rodičia veľmi aktívni pri prepravovaní bední s materiálom na každú víkendovku. Na Slovensku väčšinou býva zvykom, že keď sa ide napríklad na tábor, tak prepravu bední riešia vedúce a na víkendovky sa väčšinou bedne neprepravujú. Ale tu to majú vo zvyku. A veľmi sa mi páči, že si toto vzali na starosť rodičia, lebo to celkom odbremení vedúcu, ktorá samozrejme musí pripravovať aj ostatné časti víkendovky, takže jej to vie naozaj uľahčiť život. Ďalšia vec, ktorou by sme sa mohli inšpirovať je, že na začiatku tohto aj minulého skautského roka sme mali u vodkýň takú milú akciu. Bola to víkendovka, kde sa mohli prísť pozrieť nové dievčatá, ktoré mali záujem o skauting, ale neboli si tým úplne isté, alebo prípadne nevedeli, čo to obnáša. Vyzeralo to tak, že mnohé vodkyne pozvali svoje kamarátky, ktoré sa prišli pozrieť na to, ako vyzerá skauting. Týmto by sme sa mohli na Slovensku inšpirovať. Vďaka tomu nám napríklad vznikla u vodkýň tento rok tretia družina. Takže môže to byť aj celkom fajn nápad, ako získať nových členov. A treťou vecou je, že som si všimla, že v Holandsku chodíme do stanov s vodkyňami celoročne, aj v zime, a rovnako aj chlapci u skautov to tak robia. Je mi jasné, že na Slovensku je trochu iná klíma a často býva teplota pod bodom mrazu a vtedy sa to veľmi nedá. Ale kľudne by sme mohli na Slovensku začať chodiť do stanu na jar alebo na jeseň, keď je vonku v noci napríklad takých 7 stupňov. Ono sa to dá celkom zvládnuť, pokiaľ má človek dobrý spacák a karimatku. A naozaj to potom vidno na vodkyniach, že keď majú skúsenosti so stanovaním aj v chladnejších podmienkach, sú potom viac zvyknuté na život v prírode, a ľahšie sa im pripravuje na letný tábor. My sme tu mali napríklad víkendovku na konci novembra, kde boli asi v noci tri stupne a vonku bola zima. Ale keď som si dala teplé ponožky a dala som sa do teplého spacáku v stane ešte aj s dekou, tak mi v noci zima nebola. Takže pokiaľ má človek dobré vybavenie, tak sa to celkom dá zvládnuť a myslím si, že by sme kľudne mohli spraviť napríklad v apríli alebo v októbri víkendovky vonku aj na Slovensku.
Aká je frekvencia stretnutí počas roka u vodkýň?
Celý rok je rozdelený do troch častí a každá časť je jeden trimester. Na začiatku trimestra má vždy vedúca oddielu víkendovku elitnej družiny s radkyňami a poradkyňami z každej družiny a tam ich naučí nové skautské techniky. Potom zhruba o dva alebo tri týždne na to si radkyne dajú so svojimi družinami stretnutie družiny, teda družinovku. Ale keďže tu nemáme klubovne, tak to väčšinou býva u niektorej vodkyne doma. Potom zhruba o týždeň na to majú víkendovku, ale s tým, že je to víkendovka družiny, čiže každá družina si robí svoju víkendovku samostatne. Je to ako družinovka s prespatím a trvá zhruba dvadsaťštyri hodín, od soboty obeda do nedele obeda. A tam sa celá družina zlepší v tých technikách, ktoré sa naučila radkyňa s poradkyňou od vedúcej oddielu na elitnej družine. A potom zhruba o tri týždne na to je víkendovka celého oddielu, kde sú všetky družiny z oddielu, ktoré spolu súťažia a majú tam rôzne aktivity. To trvá väčšinou 24 hodín, od soboty obeda do nedele obeda, ale niekedy aj celý víkend, podľa toho kam ideme. Na konci tretieho trimestra ešte býva jedna veľká víkendovka navyše. Tých víkendoviek družiny sa dá spraviť počas trimestra aj viac, povedzme aj dve alebo tri takéto víkendovky za sebou, lenže závisí to od toho, koľko majú dievčatá času. A tým, že nám niektoré dievčatá dochádzajú aj z trošku vzdialenejších miest, tak to nie je možné mať častejšie.
Keďže fungujete pri jednej farnosti, aké máte prepojenie na farnosť?
Keď idú vodkyne na víkendovku buď s družinou alebo ako celý oddiel, tak vždy to končí tým, že ideme do tej istej francúzsky hovoriacej farnosti na nedeľnú svätú omšu a tam sa potom vidíme aj ako celý zbor. S vĺčatami máme jeden výlet raz za tri až štyri týždne, ideálne by to malo byť raz za dva týždne. Závisí to aj od toho, ako vychádzajú prázdniny, ale keďže nám mnohé vĺčatá dochádzajú zo vzdialenejších miest, takže to býva raz za tie tri, štyri týždne. Tým, že sú to menšie deti, tak sa potrebujú stretávať častejšie ako napríklad vodkyne. Stretnutie trvá celý deň, mávame to ako výlet vždy v nedeľu, ktorý začína sv. omšou v tej istej farnosti ako zvyšok zboru, a potom ideme na výlet niekam do prírody na pár hodín a končíme večer. Po sv. omši si dáme spolu obed, ideme na miesto, kde máme výlet, tam máme nejaké aktivity, dáme si olovrant a niekedy okolo šiestej sa vrátime naspäť ku kostolu, kam si rodičia prídu vyzdvihnúť deti.
A ako funguje vaše ohnisko?
Minulý rok sme tu ešte nemali ohnisko, ale tento rok vzniklo a je nás v ňom zhruba desať. Patrí sem väčšina vedúcich čo vedieme dievčenské vĺčatá, a vodkyne, a naša vedúca ohniska je zároveň naša generálna komisárka v Holandsku. Okrem toho máme v ohnisku aj nejaké dievčatá, ktoré síce tým, že študujú vo vzdialenejších mestách, nemajú čas mať nejakú pravidelnú službu u vĺčat alebo u vodkýň, ale do ohniska sa zapájajú. Stretnutia tiež bývajú len vonku, ešte sa stále snažíme nastaviť frekvenciu stretávania, keďže v podstate len teraz začíname. Ale malo by to byť zhruba tak dvakrát do trimestra. Uvidíme aj podľa možností, keďže každá z nás má skúšky inokedy, ale predbežne by to malo byť zhruba takto.
Napriek množstvu povinností a výziev si sa rozhodla pokračovať v našom skautingu aj v Holandsku, prečo?
Vidím, že skauting má naozaj zmysel. Vidím, ako pomáha deťom a aj mladým ľuďom rozvíjať sa po všetkých stránkach. Toto naozaj nenájdete v žiadnej inej aktivite. Sama som si tiež prešla cestou vodkyne a teraz spätne vidím, že ako ma to dobre pripravilo napríklad aj na život a štúdium v zahraničí. A verím, že mi to pomôže aj v budúcnosti, a že zo svojich skúseností budem vedieť čerpať napríklad aj v pracovnom a rodinnom živote. Videla som na sebe, že skauting má naozaj zmysel a verím, že môžem ako vedúca pomôcť deťom a mladým ľuďom napredovať v živote.
Aký je tvoj najväčší skautský zážitok doteraz?
Boli to Svetové dni mládeže v Lisabone tento rok, kam som išla so slovenskou výpravou. Stretla som tam naozaj veľmi veľa strážkyň a roverov z celej Európy, ale aj z celého sveta, keďže sme tam mali napríklad jedného účastníka z Brazílie, a bolo to naozaj super. Bola tam veľmi príjemná atmosféra a naozaj ma to povzbudilo vidieť toľko mladých ľudí, ktorí sa venujú skautingu. Zo Slovenska nás bolo myslím 13 a v celom našom skautskom kempe nás bolo asi 800. Takže to bolo naozaj veľa a veľmi sa mi tam páčilo byť súčasťou skautského speváckeho zboru, kde sme mali sme veľmi dobrého dirigenta zo Španielska. No a najväčší zážitok zo skautingu z Holandska bol práve letný tábor s vodkyňami, ktorý bol síce v Belgicku, ale bola som tam s mojím holandským oddielom. Vodkyne tam postavili veľmi kvalitné stavby, mali sme obrovský stožiar, spali sme na platformách, čiže nie na zemi, keďže v týchto končinách to majú zvykom. A taktiež sa mi páčili táborákové scénky, ktoré boli veľmi kvalitné po technickej stránke, ale boli aj naozaj zábavné.
Za rozhovor ďakuje Kamil Nemčík