Jezuita Adrián „Aďo“ Čontofalský SJ je aktuálne ministrom v Exercičnom dome v Piešťanoch. Avšak roky prežíval úzko spätý so skautingom. Dodnes mu zostal v srdci. Pritom nebyť dnes už vladyku Milana Lacha SJ, ktovie, ako by to celé dopadlo…
„Bolo to v roku 2011. Bol som vtedy kaplánom v našom trnavskom Univerzitnom pastoračnom centre (UPeCe), kde sa venmoval práci s vysokoškolákmi. Milan potreboval pomoc pre dievčatá, ktoré boli vtedy na Pezinskej babe. To bolo moje prvé stretnutie so skautingom. No a následne boli Svetové dni mládeže v Madride (2011). Šli sme tam vtedy s celou partiou,“ rozhovoril sa Aďo.
Milan Lach sa stal biskupom a pomoc bola ešte potrebnejšia. Nebolo dostatok duchovných práve pre skautské oddiely. Oslovenie bolo teda naliehavejšie, volanie silnejšie… „Musel som do toho vniknúť. Ako malý chalan som o skautingu počul, ale teraz to bolo náročnejšie, práca systematickejšia.“ Tak prišli Vĺčatá, prišli Lienky. Lebo, ako Aďo hovorí, práca s deťmi ho baví a napĺňa. Robí s nimi rád. A bez toho to nejde. Detí sú radosť.
„Metodológia – tá ešte nebola u nás známa všetkým, to sa všetko v tom čase ešte len tvorilo. Riešila sa hymna, preklad. Stanovovali sa pravidlá. Boli Vĺčatá, Lienky, ale boli aj skauti, boli Vodkyne. Bolo to náročné, ale bavilo ma to.“ Popri tom musel zvládať aj klasické kňazské povinnosti. Ako však spomína, pri zrode skautingu na Slovensku nebol: „Všetko to začal vladyka Cyril Vasiľ. Ten priniesol túto myšlienku z Ríma. Pomáhal mu potom vladyka Milan Lach. A z laikov to boli hlavne Marek Šmid so sestrou Majkou. Prvé skupinky vznikli v Litmanovej, neskôr v Košiciach, až tak sa rozšírili ďalej po Slovensku.“
Pri počúvaní sledujem, že Aďo spomína samých Jezuitov – vladyka Cyril Vasiľ SJ, vladyka Milan Lach SJ. Až by sa zdalo, že za skautingom na Slovensku stoja práve Jezuiti. „Asi áno,“ smeje sa Aďo. Aj páter Ivan Žužek SJ (+2004, Rím), ktorý prednášal cirkevné právo v Ríme, bol Jezuita. Páter Žužek v tomto všetkom pomáhal a zohral svoju úlohu. Dôležité však bolo úplne niečo iné – humor: „My, keď sa rozprávame, tak sa bavíme, robíme si srandu, zľahčujeme, snažíme sa brať veci a situácie s humorom. Niekedy zaberú aj hlášky z filmov. Radosť – to je to dôležité.“
Inšpiráciou je aj ignaciánska spiritualita. Nielen môže, ale je inšpirujúca: „napríklad ignaciánske spytovanie svedomia. Nie je o tom, že rozoberáme, čo sme v živote pokazili. Je to o vnímaní, ako ma Boh viedol, vedie. A toto rozoberáme, snažíme sa s deťmi večer pri modlitbe. Za čo sú dnes vďačné, o čo poprosiť… Vedieme deti, aby vnímali Boha vo svojom každodennom živote. A to je ignaciánske. Vidieť Boha vo všetkom, okolo seba. Aj v prírode. Skauti nie sú trampovia. Je to o tom, že Ho prinášame a vidíme v každodennom živote. Skauting má v tomto pridanú hodnotu.“
Pri prechádzke lesom sa koruny stromov často skláňajú k sebe, ako keby tvorili obrysy katedrály. V lese je ľahké vnímať Božiu prítomnosť, keď ním kráčame s otvorenými očami a srdcom. Nevidí to však každý a nie každý kňaz sa v tejto službe nájde. „Nie každý dokáže spať pod stanom. Patrí to ku skautingu. Buď to v sebe niekto má, alebo nie.“ Dobrý základ mal už z domu. Vyrastal s dvoma bratmi. Rodičia deti brávali k moru, do hory… Stan sa postavil aj na záhrade. Základ teda bol, bolo aj srdce a chuť zbaliť sa a vyraziť…
„Nech je doba aká chce, je to v deťoch. Deti potrebujú a chcú zážitky, ktoré ich neskôr sprevádzajú v živote. Nechcú byť samé. Dnešná doba je ťažká. Majú mobily – sociálne siete. Pozrite sa na to – decká žijú aj na sociálnych sieťach, vytvárajú si vzťahy, komunikujú. Všimnite si – oni sa pýtajú rodičov, či sa s nimi budú hrať. Ale rodičia neraz nemajú čas. Tak si hľadajú iné možnosti socializácie. Keď sa dostanú do skautingu, nájdu tam partiu. A je to dobré, keď ju tam nájdu. Keď vedúcim nejde len o oblečenie a pravidlá, ale ponúknu aj radosť a interakciu. Tak by to malo byť.“ V tomto robí skauting úžasnú prácu. Ponúka tú najlepšiu alternatívu. Ako však už Aďo naznačil, nie vždy je dokonalý. Je potrebné dávať si pozor na ľudské úskalia: „Stretol som sa s tým, že sa dávala forma nad všetko ostatné. Vedúca napríklad poslala dievča prezliecť sa, lebo nemalo košeľu. Nevedelo si ju v batohu narýchlo nájsť. Vždy hovorievam, že vyžadovať áno, ale s láskou.“ Pravidlá sú dôležité, ale pokiaľ niekomu z tých mladých dávame len prísnosť, s akou sa stretáva aj doma, stratíme ho. Pokiaľ mu však s láskou ponúkneme alternatívu, dávame mu viac. Dávame mu pridanú hodnotu a život. „Radosť v skautingu je dôležitá. Pokiaľ kdekoľvek chýba radosť, nerobíme niečo dobre. Často som hovorieval, aby, pokiaľ toho je veľa a vôbec sa nestíha, aby sa urobilo jednoduché stretnutie hoci niekde pri kúskoch pizze. Neformálne sa porozprávať, uvoľniť, potešiť, obnoviť radosť. Potom pôjdu aj náročnejšie úlohy, aj systém a pravidlá, aj vyžehlené uniformy. Bez tej radosti dávame prázdno. S radosťou dávame srdce.“
Deti chodia do skautingu prirodzene. Zaujme ich záujem. Partia. Alternatíva. Vedúci nie je dobrým vedúcim len preto, že má skupinku vyžehlených a nastúpených skautov v jednom rovnom rade. Môže pomôcť ignaciánsky postoj – nakoľko to pomáha, nakoľko to nepomáha. Vedúci majú často rodiny, alebo študujú na vysokých školách. Majú veľa povinnosti. Vtedy je dôležité udržať si radosť v srdci. Nezabudnúť uvoľniť sa, s láskou tu byť pre druhých a hlavne nestratiť radosť. „Skautské, to nie je len uniforma. Skauting znamená spoločenstvo. SPOLOČENSTVO. Na to by sme nemali zabúdať. Nestratiť na úkor povinnosti niečo pekné medzi sebou, v deťoch, nestratiť radosť.“ Deti sa potrebujú hrať, vyblbnúť a mať priestor na rast – osobný aj duchovný. „Skauting prináša priateľstvo na celý život, a to je dnes vzácnosť.“
Napriek rozdielnostiam nás niečo spája. Môžu nám rovnošaty zakrývať nedokonalosti, ale radosť a spolupatričnosť nás spája. To je skautské a to tu zostane vždy. Na to by sme nemali zabúdať na stretnutiach, družionvkách, táboroch, na prípravách, pri komunikácii… a najmä radostne priatelia…