Skauti Európy

S Božou pomocou na svoju česť sľubujem, že sa budem zo všetkých síl snažiť služiť Bohu, Cirkvi, vlasti a Európe, pomáhať blížnemu za každých okolností a zachovávať zákony skautov!

Vladyka Milan Lach SJ: Skauting je najlepšia výchovná voľnočasová metóda, ktorú poznám.

19. apríla 2023 - Červená kategória, FSE -

Ako ste sa dostali ku skautingu?

Jednoducho, priamo, na pozvanie vladyku Cyrila Vasiľa. Bol som pozvaný do Talianska v lete, na
skautský tábor. Tam sa mi to zapáčilo. Videl som, že je to dobrá metóda a dobrý spôsob na
komunikáciu s mladými, spôsob ako ich formovať.

Takže u Vás to nebolo od detstva, alebo od mladosti…

V detstve som to nemohol mať, lebo ja som vyrastal v Československej socialistickej republike
a vtedy bol skauting zakázaný. Vtedy boli pionieri a iskričky. Táto možnosť v mojej ére teda
nebola.

Čo pre Vás skauting vlastne znamená?

Stále hovorím, je to najlepšia výchovná voľnočasová metóda ktorú poznám, ktorá privádza
človeka a pomáha mu objaviť rozmer duchovný, boží, Pána Boha. Skrze stvorenstvo, skrze
prírodu. Myslím si, že pripravuje na život, je to štýl života. Jednoducho tie zásady, ktoré sa
v skautingu uplatňujú, sú konštruktívne, sú základné, pomáhajú veľa aj mne, ale aj tým deťom,
mladým ľuďom. Aby sa naučili žiť život pekne, na plno, od mladosti.

Slovensko asi máte ako skaut dosť dobre schodené. Je nejaké miesto, kam sa rád vraciate?

My skauti nemáme stále miesto. Nemám také miesto. Všetky miesta na Slovensku sú krásne.

Kde všade, v ktorých krajinách, ste sa mohli zúčastniť stretnutí ako skaut?

V USA som bol na jednom skautskom tábore. Bolo to vo Virginii, ešte s dvoma kňazmi. Bol som,
samozrejme, na Slovensku. Bol som v Taliansku, vo Francúzsku, v Poľsku sme boli…

Dá sa povedať, že skauting je univerzálny, alebo v každej krajine má svoje špecifiká?

Skautská metóda je jednotná, má byť jednotná. Naša Federácia skautov Európy má jednotný
štatút, jednotné direktívy. Všade by mal byť ten skauting rovnaký. Mal by sa riadiť podľa tých
istých zásad. Samozrejme, v každom je nejaký ten odtienok špecifický podľa toho národného.
Poliaci robia trošku iný skauting ako my, Taliani robia iný skauting ako vo Francúzsku. Ale je to
stále tá istá organizácia. Metódy a princíp je stále rovnaký. Nie sú tam dramatické rozdiely.
Uniforma je tiež jednotiaca.

V čom je to iné byť skautom ako človek, ako kňaz, ako biskup?

Skaut je skaut. Má isté zásady a tie zásady sa snaží aplikovať na hociktorom mieste. Aj mimo
tábora, aj keď nemá na krku šatku. Tie hodnoty a pravidlá sa dajú využiť kdekoľvek. Či je to biskup,
kňaz, alebo laik. Stále je ten rozmer vzťahu, že je Boh, že akceptujem jeho skutočnosť, jeho prítomnosť, jeho existenciu. Počítam s Ním v mojom živote. Od toho sa odvíja aj môj duchovný
život, aj môj charakter, tak isto aj môj vzťah k prírode, k iným ľuďom v spoločnosti, v Cirkvi,
k občianskemu rozmeru… Princíp je u každého rovnaký. Evanjelium je pre všetkých. Vyžaduje to
isté. Požaduje od nás všetkých to isté. V tom katolíckom skautingu je práve Evanjelium takým
niečím, čo nám zjavuje osobu Ježiša Krista, jeho lásku, jeho radostnú zvesť o Božom kráľovstve.
Toto máme všetci, toto sme všetci povolaní realizovať vo svojom živote.

Čím môže skauting osloviť súčasných mladých ľudí? V čom Vy vidíte jeho význam, možno
pridanú hodnotu práve pre súčasnosť?

Tým, že vytrháva z komformizmu. Mnoho mladých ľudí ho berie ako samozrejmosť. Vytrháva
z egoizmu, zo zamerania sa iba na seba. Preto vidím, že niekde sa skautingu nie veľmi darí.
Takému skutočnému. Lebo jednoducho dnes aj mladí ľudia majú svoje nároky a neradi sa zriekajú
tých nejakých privilégií. Skautská metóda požaduje veľmi veľa odriekania, aj obety,
dobrovoľníctva, dávania do úzadia svojich voľnočasových aktivít. Pokiaľ mladý človek študuje,
pracuje, alebo má rodinu, tak už toho času veľa nemá na iné veci. Skauting je dobrovoľný, je to
služba. Je to služba aj deťom, aj mládeži. Tam je potrebné urobiť voľbu vo svojom živote. A to je
ťažké. Toto môže byť takým pomyselným kameňom úrazu pre mnohých mladých. Musia urobiť
rozhodnutie, či chcú svoj život zmysluplne prežiť. Či ho chcú prežiť v láske a službe. Alebo chcú
mať svoj život a nechcú mať žiadne záväzky, chcú byť slobodní, nechcú mať vo svojom živote
žiadne pravidlá… Toto zažívame všetci.

Skauti pomáhajú aj starým osamelým ľuďom, v domovoch dôchodcov, pomáhali aj v čase
karantény spojenej s covidom, roznášali nákupy, pomáhali s donáškou práve osamelým
ľuďom ako dobrovoľníci… Aj toto je ten rozmer dobrovoľníctva?

Samotné dobrovoľníctvo je to, že tí ľudia robia bez nároku na finančnú odmenu. Venujú sa
mnohým aktivitám v rámci svojich oddielov a tých je veľmi veľa. Už vo vnútri v samotnej
asociácie. To znamená už celý ten proces – pripravovanie stretiek, všetky aktivity, hry, rôzne
skúšky, pripraviť program… Pripraviť vychádzku do prírody, to stojí veľa energie a času. Títo ľudia
pracujú s deťmi na týždennej báze. Hodina – hodina a pol času – to znamená, že toto si vyžaduje
trojhodinovú prípravu. Je to systémovosť z týždňa na týždeň. Dvojtýždňový, alebo desaťdňový
tábor sa chystá celý rok. Aby bol dobre zvládnutý, aby mal aj svoj pedagogický rozmer, ktorý má
a aby zvládol aj všetky ciele, ktoré sú pre takýto skautský tábor vytýčené.

Čiže už samotné tie základné aktivity v rámci samotného skautingu, tá starostlivosť o tie
decká, o tú ich výchovu, aj nejaký ten osobnostný posun ďalej a plus ešte k tomu teda
ešte aj v rámci tej svojej vlastnej komunity aj ďalšie aktivity – pomoc starším, pomoc pri
tej spomínanej karanténe, možno pomoc tým v okolí, ktorí to potrebujú. Čo si možno
všimne. Napríklad keď si všimne šikanu, mal by zasiahnuť…

Treba si uvedomiť, že sú to tak isto deti. Samozrejme, formujú sa, formuje ich celé spoločenstvo,
aj samotný skauting, celý ten skautský program. Majú robiť dobro. Každý skaut má urobiť jeden
dobrý skutok denne. Aj keď v škole vidia veci, ktoré sú nepekné, mali by byť blízko týmto ľuďom,
mali by na to upozorniť. Jedna zo zásad je, že silnejší vždy chráni staršieho. Starší pomáha mladšiemu. Tých zásad je viacero. Mali by sa uplatňovať práve aj v tom bežnom živote, nielen
v skautingu. Aj v škole, na ulici, doma… O tomto sa ale nehovorí. Nesedíme pri táboráku
a nerozoberáme, čo kto dobré urobil. Je to prirodzená súčasť každodenného života. Respektíve
mala by byť.

Vy ste sa vrátili teraz na Slovensko. Prichádzajú teplejšie mesiace, opäť bude možnosť
vyraziť niekam do prírody. Plánujete niečo tento rok? Či ako príde?

Byť biskupom, toho času už nie je extra veľa. Hlavne počas víkendu. Nevidím to tak, že teraz, len
preto, že som sa vrátil na Slovensko, tak sa hneď vrhnem na skautingu. Pre biskupa je to už veľmi
náročné robiť niečo takto systematické. Skôr je to pre kňazov. Aj pre nich je to však náročné. Keď
má kňaz svoju farnosť, svoju rodinu, nemá taktiež veľa času. V tomto smere nič konkrétne
neplánujem. Budú to skôr jednorazové aktivity. Ja osobne musím zohľadňovať všetkých veriacich
v našej Bratislavskej eparchii, aj tých, ktorí nie sú skauti. Mám zverenú pastoráciu a tá je prioritná.

O tom ste vlastne aj hovorili, že skauting je o dobrovoľníctve. Každý má svoju prácu, či už
laici, kňazi, biskupi… Raz ste mi v rozhovore povedali, že pre vás je najkrajší zvuk, keď
ležíte pod stanovou plachtou a na ňu dopadá dážď. To sa asi nikdy v živote nezmení…

Pravdaže, to sú veľmi pekné momenty. Ja by som ich doprial každému jednému človeku, keby si to
mohol aspoň na jednu noc vyskúšať. Je to niečo naozaj úžasné, niečo nádherné, povedal by som
očisťujúce. Očisťujúce aj duchovne, aj psychicky. Sme v tej prírode, sme tam vystavení tomu
všetkému, sme na mieste, kde človek patrí. Naše miesto je v prírode. Je potrebné ju rešpektovať.
Človek sa to učí. Je dôležité rešpektovať ten nás „dom“ tam. Nie je to niečo, čo si vytvoríme.
Hlavnou zásadou skautov je nechať to miesto, kde prišli, krajšie, než ho našli. To sa týka prírody,
ekológie, životného prostredia, rešpektu k prírode. To sa potom odráža aj v našom živote. Kto
nemá rešpekt k prírode, je k nej bezohľadný, nemá rešpekt ani k človeku. Je to dôsledok hriechu.
Opäť sme pri tom. Opäť sa okolo toho dookola posúvame. Aký je dôležitý je v našom živote Ježiš
Kristus, jeho Osoba. Teraz budeme sláviť sviatky Veľkej Noci a preto je dôležité si to uvedomiť. On
je ten, ktorý prišiel spasiť celé stvorenstvo, nielen človeka. Ale celé stvorenstvo. Ako sv. Pavol
v Liste Rimanom (8, 22) hovorí o očakávaní „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja
sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“ Očakáva, kedy sa naplní jeho vyslobodenie.