Až do minulého leta sme ani netušili, že niekto zo Slovenska pôsobí v našom skautingu vo
Švajčiarsku, až školiaceho tábora v Litve pre vedúce strážkyň. Zuzana Senajová pochádza z Ivanky pri Dunaji, no už vyše 10 rokov pôsobí vo Švajčiarsku, kde sa pripojila aj k
Federácii skautov Európy. Momentálne žije v Bazileji a je národnou komisárkou pre strážkyne, teda
má na starosti rozvoj formácie a prehľad nad aktivitami dievčat od 17 rokov.

Ako si sa dostala do Švajčiarska?
Do Švajčiarska som sa dostala cez Francúzsko, kam som sa dostala cez mojich rodičov. Keď som bola
dieťa, môj otec si našiel prácu ako výskumník vo Francúzsku. Celá rodina sa presťahovala, najprv do okolia
Paríža a neskôr ku švajčiarskej hranici pri Ženeve. To bolo zhruba pred 15 rokmi. V Ženeve som potom
absolvovala aj śtúdium na vysokej škole a cez moje zamestnanie som sa dostala do Bazileja, kde žijem
teraz.

Aká bola tvoja cesta ku skautingu a v skautingu?
To začalo na konci gymnázia, o skautingu som sa dozvedela cez mojich spolužiakov, ktorí sa venovali tejto
aktivite. Zhodou okolností sa v mojej triede nazbierali 3-4, občas na to padla reč, občas sme sa stretli v
kostole alebo na nejakom mládežníckom stretku. Takže, vedeli sme o sebe, že sme veriaci a jedného dňa
ma spolužiačka pozvala na skautské stretnutie. Ja ani moji rodičia sme veľmi skauting nepoznali. Keďže
som sa mu nevenovala od detstva, myslela som si, že je už neskoro začať – že ak nezačneš ako dieťa, tak
ti ušiel vlak. A že možno raz moje deti môžu byť skautmi. A keď ma táto spolužiačka pozvala, veľmi ma to
potešilo a prišla som sa pozrieť na otvorenie skautského roka. Bola som v šoku, keď som videla stovku
mladých v uniforme, všetci vedeli, čo majú robiť, ja som bola trošku stratená. No vďaka pár známym, ktorí
boli moje záchytné body som tento prvý víkend prežila – doslova, pretože v nadmorskej výške okolo 1000
metrov na začiatku jesene môže byť v noci celkom čerstvo! Ten prvý raz som ale okúsila skautský ideál,
alebo to možno bola chuť dobrodružstva a bratského spoločenstva. Preto som sa rozhodla
pokračovať. Moju cestu v skautingu som začala ako strážkyňa, keď som mala 17 rokov, ostala som v
ohnisku 2 roky a potom som niekoľko rokov pomáhala pri vĺčatách (pozn.: vo Švajčiarsku nemajú „lienky“,
ale dievčatá vo veku 8 – 12 rokov sa nazývajú vĺčatá, rovnako ako v iných krajinách, ktoré nasledujú
francúzsku metodológiu. Chlapci aj dievčatá sa stretávajú a formujú oddelene, vĺčatá chlapcov môže viesť
aj vedúca). Vo Švajčiarsku máme rovnakú pedagogiku pre dievčatá aj chlapcov, obe vetvy sa nazývajú
vĺčatá. Najprv som pomáhala pri chlapcoch, potom pri dievčatách a neskôr som sa vrátila ku strážkyniam a
posledných pár rokov som bola v tejto červenej kategórii. Na konci minulého roka, počas národnej púti,
ktorá sa konala na Zoslanie Ducha svätého, mi národná komisárka pre strážkyne oznámila, že končí v tejto
službe a navrhla, či to nechcem po nej prebrať. To ma najprv veľmi rozosmialo, no po istom rozlišovaní a
diskusiách som sa rozhodla, že chcem prijať toto dobrodružstvo a vydať sa na túto cestu.

Čo ťa zaujalo na skautingu? Prečo cítiš v srdci, že ho máš robiť?
Cez skauting som spoznala veľmi dobrých priateľov. Počas prvých rokoch dospelosti som cez skauting
spoznala, aký zaujímavý a veľký môže byť náš život, ako sa môže zmeniť a že aj my sami sa môžeme
zmeniť, že nemusíme ostať v tej roli, o ktorej si myslíme, že nám prischla, že sa môžeme rozvíjať. V
skautingu som ešte stále, pretože stále cítim, že aj mne to ešte stále môže niečo priniesť a aj preto, že som
prežila veľmi silné a hlboké momenty, ktoré by som chcela dať zažiť aj ostatným.

Ako fungujú švajčiarske strážkyne počas roka?
Aktuálne máme vo Švajčiarsku 3 ohniská, ktoré majú svoje jednodňové alebo víkendové výpravy cca raz za
2 mesiace, kedy zažívajú aspekt cesty. Nie vždy je to víkend, záleží od ich možností, ale počas víkendu sa
dokážeme oveľa viac otvoriť druhým a tiež viac vyjsť zo seba, nachádzať jednoduchosť a odpútať sa od
pohodlnosti. Pomedzi výpravy majú ohniská službu, napríklad ohnisko v Zürichu spolupracuje s
Misionárkami lásky Matky Terezy a strážkyne pomáhajú s výdajom jedla núdznym. Cieľom je, aby to bola
pravidelná služba, čím sa strážkyne zdokonaľujú vo vytrvalosti. Okrem toho máme ešte národné stretnutia,
ale v tomto smere sa ešte rozvíjame. Ako som spomínala, máme národnú púť na Zoslanie Ducha svätého,

ktorá je pre všetky strážkyne a roverov. Taktiež máme národné stretnutie vedúcich, ktorí majú skautskú
službu, aby vedúci mohli tiež načerpať nové poznatky, bez starosti s organizáciou. Je to víkend v
skautskom duchu, v prírode, pripravia si miesto na prenocovanie, varia si vonku, je tam duchovná náplň a
skautské hry. Je to aj priestor na stretnutie a spoznanie sa.

Aká je tvoja vízia v pozícii národnej komisárky pre strážkyne a aké sú tvoje ciele?
Túžim posilniť ohnisko v konceptuálnom zmysle aj povedomie, že strážkyne existujú a že aj pre dievčatá
tohto veku máme veľmi peknú, silnú a veľmi dôležitú ponuku. Druhá vec je školenie vedúcich ohnísk a
taktiež ich sprevádzanie. Vo Švajčiarsku sa celý národný tím pravidelne stretáva, aby sa zamýšľal nad
potrebami v teréne a nad smermi, ktorými sa chceme uberať ako hnutie pre rozvoj mládeže. Máme pred
sebou veľa práce! Spolu s ostatnými národnými komisárkami pre strážkyne, ktoré som spoznala najmä
vďaka medzinárodnému školiacemu táboru minulé leto v Litve, máme silnú túžbu budovať sesterstvo na
európskej úrovni a vzájomne sa podporovať v našich projektoch, z čoho mám veľkú radosť.